Hlavná stránka | Index | < Imrich Kružliak | > Ivan Kupec
Vyhľadávanie: 

 

Juraj Kuniak Juraj Kuniak

Narodil sa 2. júla 1955 v Košiciach v učiteľskej rodine. Do základnej školy a do gymnázia chodil v rodnom meste. Rôznorodosť záujmov a vyznávanie "mnohorozmerného" života ho po maturite (roku 1973) priviedli do Prahy, kde roku 1978 vyštudoval na Elektrotechnickej fakulte ČVUT. Po návrate na Slovensko sa usadil v Banskej Bystrici. Vyše desaťročia pracoval ako vývojový pracovník. Prežil drámu medicínsko-horolezeckej expedície Pamír´90. V tom istom roku založil vydavateľstvo Skalná ruža. O dva roky neskôr sa stal spoločníkom malej telekomunikačnej firmy TELCO. Od roku 1999 žije v podhorskej osade Kordíky neďaleko Banskej Bystrice.

V Prahe našiel silné kultúrne zázemie. Bol pri vzniku umeleckého štúdia mladých Rubín, kde prednášal svoje básne v programe Zelené peří, publikoval v Mladom světeTvorbe. Debutoval zbierkou básní Premietanie na viečka (1983), ktorá vzbudila pozornosť čitateľov aj literárnej kritiky. Kritika v jeho poézii vyzdvihla schopnosť irónie a sebairónie, skĺbenie lyriky s racionalitou, ale aj záujem o etiku a etické otázky doby, o etiku súčasníka. Kuniakova poetika akoby mala korene v jeho profesionálnom zameraní technika a vynálezcu, ale aj v meditujúcom osamení horolezca, znalca a obdivovateľa prírody, človeka, ktorý hľadá celistvosť, tvar, súmerne v živote i tvorbe. Originálnosť debutu prešla aj do druhej zbierky Kúsok svetového priestoru (1994). Autor sa v nej predstavil už ako zrelý básnik až s brémondovsky čistou poéziou. Čistou vo význame oslobodenom od akéhokoľvek balastu a silenia sa do pózy. Kuniakov lyrický hrdina je sebavedomý muž, ktorý pozná svoju cenu, či už vo vzťahu k žene alebo k priestoru, v ktorom sa pohybuje. Do časopriestoru medzi prvú a druhú zbierku básní svojou genézou patrí poéma Blúdivý nerv (1995). Pozoruhodná básnická skladba oddeľuje i zjednocuje obe skôr vydané zbierky básní. Vedľa oscilácií motívov detstva, študentských rokov a lásky je v nej výrazne prítomná výpoveď o zmysle a poslaní básnickej tvorby a o hľadaní príbuzných vlastností tvorivosťou obdarených ľudí. Kuniak chápe báseň ako komunikáciu človeka s človekom. Nepíše poéziu preto, aby sa vydeľoval, ale preto, aby hľadal a nachádzal. Uprostred rastúcej nezáväznosti literárnej výpovede, ale aj celkového úpadku všeobecnej listovej kultúry v knižke príznačne nazvanej Cor cordi (2001) nadväzuje na tradíciu epištolárnej literatúry. Autor hľadá úspornú, pritom lapidárnu reč, plnú jemných odtieňov a náznakov, reč „škrtania“ (ktorá trápila už E. Hemingwaya), rúfusovsky zápasiacu so zamĺknutím, reč triezvej (nesentimentálnej) vrúcnosti. Ponúka aj čitateľovi účasť na interpersonálnom dianí, ktoré chce primárne osloviť jubilanta Rúfusa, prekračujúc intersubjektívne do sféry všeobecne kultúrnej. V knižkách ako táto sa potvrdzuje regeneratívna sila, energia poézie, ktorá sa neutieka k verbalizácii a iným studeným metódam, ale stavia na ľudskej zrelosti subjektu, jeho mysle a srdca.

V oblasti prózy sa J. Kuniak vrátil do rodného kraja svojich rodičov v Černovej pri Ružomberku. Najskôr v literárnej eseji Pán Černovský rozpráva o histórii Slovákov a A. Hlinkovi (1991), kde si dal za cieľ predstaviť netradičným spôsobom osobnosť Andreja Hlinku a dejinné súvislosti, o ktorých sa desaťročia mlčalo alebo sa hovorili polopravdy či nepravdy. Ide o autentický rozhovor s najstarším občanom Černovej, ktorý rozpráva, vážne i s humorom, ako jednotlivé udalosti zažil a ako ich dejiny potvrdili. Neskôr sa Kuniak vrátil do Černovej v súbore poetických próz Súkromný skanzen (Etudy o etniku) s paralelným fotografickým plánom Juraja Čecha (1993). Jeho etudy (cvičné skladby) nevynikajú epikou zložitých dejov, ale šírym priestorom vnútorného diania. Obsiahne svet racionálneho i emocionálneho, reálneho a fantazijného, tragického i humorného, no nadovšetko ľudsky živého, trváceho. Poetickú polohu si Kuniak znova vyskúšal v cykle ôsmich próz Nadmorská výška 23 rokov, situovaných do čias pražských štúdií a venovaných Katke a Matúšovi, aby si nemysleli, že ich rodičia boli vždy dospelí. V tejto knižke sa spája do sugestívnej jednoty básnické videnie sveta, odvaha riskovať život na horolezeckom lane, spolužitie s prírodou, vtip a cit pre váhu slova. K tomu patria krehké i expresívne situačné spojenia, ktoré je príjemné sledovať, ako dokážu niekoľkými ťahmi pera zachytiť náladu, prostredie i situáciu.

Bibliografia

október 2003

 
 

Copyright © FORMAT, vydavateľstvo, publishing house