Hlavná stránka | Index | < Stanislav Štepka | > Peter Štilicha
Vyhľadávanie: 

 

Ján Števček Ján Števček

Narodil sa 13. septembra 1929 v Mýte pod Ďumbierom v rodine murára. Základnú školu navštevoval v rodisku, do gymnázia chodil v Banskej Bystrici, kde roku 1948 aj zmaturoval. Potom študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal pôsobiť na fakulte ako prednášateľ. FF UK sa mu stala, až na zahraničné pobyty, celoživotným pracoviskom. V priebehu rokov získal všetky akademické i pedagogické tituly. V rokoch 1964-1966 prednášal slovenskú literatúru na univerzite v Budapešti a v rokoch 1966-1968 pôsobil ako lektor a docent slovenskej literatúry a slavistiky v Štrasburgu. V rokoch 1970-1971 bol aj šéfredaktorom Slovenských pohľadov a v rokoch 1979-1980 šéfdramaturgom Slovenského národného divadla v Bratislave. Zomrel 26. septembra 1996.

Po viacročnom publikovaní literárnovedných štúdií v odborných a literárnych časopisoch knižne vydal monografiu Baladická próza Františka Švantnera (1962), v ktorej analyzoval autorove tvorivé postupy a definoval ich ako rozhodujúce pre ďalší vývin modernej slovenskej prózy. Po tejto monografii rozšíril svoj bádateľský záujem o ďalších predstaviteľov slovenskej lyrizovanej prózy (Jozef Cíger-Hronský, Milo Urban, Ivan Horváth) vo vzťahu k ich generačným predchodcom (Martin Kukučín, Božena Slančíková-Timrava, Ladislav Nádaši-Jégé) i vo vzťahu k osobnostiam nadväzujúcim na estetické výdobytky lyrizovanej prózy (Rudolf Jašík, Alfonz Bednár, Vincent Šikula). Tak vzniklo dielo Lyrická tvár slovenskej prózy (1969). Jeho pokračovaním je kritická analýza ďalších predstaviteľov tohto prúdu slovenskej epiky (Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli) v monografii Nezbadané prózy (1971). Zavŕšením bádateľského úsilia Jána Števčeka v tejto oblasti je syntetické dielo Lyrizovaná próza (1973), ktoré je nielen históriou, ale aj estetikou slovenskej epiky 20. storočia, čo sa prejavilo aj v nasledujúcich knihách esejisticky ladených štúdií a čŕt Skice a literárno-estetických štúdií Estetika a literatúra (obe 1977). Monografia Esej o slovenskom románe (1979) má filozofujúce tendencie o historickej podmienenosti slovenskej realistickej epiky, s osobitným zameraním na románovú tvorbu Svetozára Hurbana-Vajanského. Posun prevahy bádateľského záujmu o vývinové tendencie súčasnej epiky a lyriky je zreteľný v súbore štúdií Obrazy a myšlienky (1979), ktorý pripravil spoločne s Albínom Baginom. V knihe Nové skice (1982) sa sústredil najmä na hodnoty súčasnej slovenskej literatúry, pričom svoj literárnovedný záujem rozšíril aj na oblasť drámy a kritiky. V obsiahlej monografii Moderný slovenský román (1983) zameral svoj záujem na rozvoj tohto epického žánru v slovenskej literatúre v rozpätí rokov 1918-1948. Pokračovaním tohto diela je monografia Súčasný slovenský román (1988), v ktorej sa sústredil na románovú tvorbu spisovateľov povojnového obdobia. Všetky tri knihy o vývine slovenského románu vyšli spoločne pod názvom Dejiny slovenského románu (1989).

J. Števček je aj autorom literárnych scenárov televíznej adaptácie diel L. Nádašiho-Jégého Triptych o láske (1980), F. Švantnera Pavlínka (1980), B. Slančíkovej-Timravy Veľké šťastie (1980), F. Švantnera Život bez konca (1982) a autorom rozhlasovej hry Zásnuby inžiniera Fausta (1980). Z francúzštiny preložil román A. Franca Hostinec kráľovnej Pédauky (1951) a výber z poézie CH. Baudelaira a Apollinaira Chuť smútku (1976). Editorsky pripravil viaceré literárne, literárnohistorické a biografické zborníky.

V spolupráci s Vladimírom Petríkom pripravil dvojzväzkové vydanie výberu slovenských noviel Čas medených tvárí (1993) s doslovom k 1. zväzku. Ako filozofickú esej o stave a pocitoch človeka postihnutého náhlym srdečným infarktom možno charakterizovať jeho dielo Fenomenológia infarktu (1994), vydal aj knihy esejí Sliačske meditácie (1995), V pasci (1995) a Týždeň v tichom dome (1996).

august 1998

 
 

Copyright © FORMAT, vydavateľstvo, publishing house